Úzkostné dieťa doma a v škole
Úzkosť znamená neistotu. Obavy z niečoho neurčitého, neznámeho, nejasného. Často sa vyznačuje mnohoznačnosťou, je spojená s pocitmi, ktoré majú ochromujúci účinok, ide ruka v ruke s bezmocnosťou až panikou. Je to reakcia na vytušené nebezpečenstvo, ktorá sa na rozdiel od strachu neviaže na nič konkrétne, preto môže byť prežívaná omnoho intenzívnejšie a nepríjemnejšie.
Úzkostných detí pribúda. Ak je dieťa úzkostné priveľmi, spravidla sa jeho obavy nevzťahujú iba na jednu vec či podnet. Spúšťače úzkostných reakcií sa síce rôznia, spoločné však majú to, že podnety, ktorým iní (dospelí) zväčša neprikladajú žiadnu váhu, sú pre dieťa absolútne zásadné.
Najčastejšie príčiny úzkosti:
- genetika, tendencia reagovať senzitívnejšie
- úzkostné vzory rodičov
- nadmerná psychická záťaž v určitom životnom období, traumatický zážitok
- vysoké nároky rodičov na dieťa, vysoké nároky dieťaťa na seba
- nedôsledná, nejednotná, netolerantná, hyperkritická, bagatelizujúca alebo dehonestujúca výchova
- neistota a časté zmeny v rodinnom prostredí
- vplyv okolia, médií
Prvou a najdôležitejšou úlohou dieťaťa pre nadobudnutie zdravého psychického vývinu je získať si dôveru v svet okolo neho. Vo svete, ktorý nevnímame ako bezpečný, sa nevieme osamostatniť a ani nadviazať blízke vzťahy, prežívame život plný zmätku, strachov a pochybností. Ak táto úloha z rozličných príčin nemohla byť naplnená a dieťa vykazuje varovné signály zvýšenej úzkostnosti, je namieste zamerať pozornosť na jeho potreby a pomôcť mu v prekonávaní prekážok, pri ktorých je bez opory rodiny, školy a odborníkov takmer bezbranné. Akýkoľvek závan istoty preňho predstavuje záchranné steblo.
Čo dieťa potrebuje od rodiča:
- Dieťa potrebuje bezpečné prostredie a istotu vzťahu.
Je to základná psychosociálna potreba každého dieťaťa. Ak má dôverovať svetu, bez nepodmienečného prijatia a pozitívneho vzťahu rodičov/rodiča k dieťaťu to nepôjde. Žiaduce je predovšetkým empatické správanie rodičov a zaujímanie zrozumiteľných, konzistentných a predvídateľných postojov.
- Dieťa potrebuje uznať hodnotu jeho strachu.
Chce počuť, že obavy sú v poriadku, že každý sa občas bojí. Potrebuje poznať, akými všetkými spôsobmi je strach prežívaný, ako sa mu dá čeliť, prípadne, ako ho prijať za súčasť svojho žitia tak, aby nebol prekážajúci. Výborný spôsob je rozprávanie príbehov.
- Dieťa potrebuje zvýšiť sebavedomie a sebadôveru.
Tieto rastú úmerne s tým, ako dieťa vníma svoju úspešnosť a pozitívne emočné reakcie zo strany najbližšieho sociálneho okolia. Každé dieťa je v niečom jedinečné a výnimočné, pričom úlohou rodiča je tieto charakteristiky nájsť, častejšie pomenovávať a podporovať, primerane oceňovať.
- Dieťa potrebuje pravdivosť.
Pretože veľmi citlivo vníma charakter našich odpovedí na otázky, ktoré chce a musí klásť. Akonáhle vycíti neistotu, vyhýbavosť, odmeranosť, bagatelizáciu alebo strach, jeho potreba nebude uspokojená a úzkosť pretrvá.
- Dieťa potrebuje rituály.
Režim a pravidelnosť sú základným pilierom istoty a bezpečia. Zachovať treba taký počet nemenných spoločných aktivít, aký je len možné.
- Dieťa potrebuje nájsť úľavu.
Vyvážiť úzkostné zážitky tými, kde bude uvoľnené, šťastné, sebarealizujúce sa. Následným zhodnotením priebehu dňa a zvedomením tých pozitívnych častí získava dieťa dôležitý pocit kontroly nad situáciou.
- Dieťa potrebuje skúšať svojim strachom priamo čeliť.
Bez aktivity samotného dieťaťa sa ťažkosti nevyriešia. Čím viac ho pred strachmi budeme chrániť, tým viac ho zneschopníme v prekonávaní akýchkoľvek prekážok v budúcnosti. Nech premýšľa, nech hodnotí, nech škáluje, nech samo navrhuje riešenia, nech rozhodne, ktorú stratégiu v danej chvíli chce využiť. Rodič nech funguje ako sprievodca a inšpirátor.
- Dieťa potrebuje individuálny prístup, nie univerzálne rady.
- Robte, čo funguje vám, nech už ostatným funguje čokoľvek.
- Všímajte si, čo všetko mu stojí za pozornosť, určite nájdete aj niečo iné, než úzkosti, strachy a nutkavé myšlienky. Tomuto dajte viac priestoru.
- Povzbuďte ho, aby si všímalo, čo mu stojí za ocenenie.
- Poskytujte pozitívne scenáre.
- Pozorne vnímajte, či v tom, čo hovorí alebo robí, nie je náhodou cesta von z ťažkostí.
- Nesnažte sa až príliš.
ŠKOLA
Úzkosť miluje situácie, ktoré sú neznáme, potenciálne trápne, zosmiešňujúce, zahanbujúce. V škole o ne takisto často nie je núdza. Škola je miesto, kde sú deti neustále hodnotené a porovnávané medzi sebou. Množstvo aktivít, ktoré v nej prebiehajú, sú tým, čo veľa detí vníma ako stresujúce. Hoci niekedy úzkosť nemá logické, racionálne odôvodnenie, fakt je, že je reálna.
Deti trpiace úzkosťou sa často obávajú, čo si o nich ostatní myslia, že nie sú rovnako schopní ako ich rovesníci, štítia sa chybovať. Kvôli tomu sa nedokážu plnohodnotne zapojiť do triednych aktivít. Učitelia hrajú pri rozvoji úzkostí, ale aj pri ich odbúravaní a zvládaní, zásadnú rolu.
Čo dieťa potrebuje od učiteľa:
1. Úzkosť si žiadne dieťa nevyberá. Učiteľ si však vyberá, či chce deti, ktoré mu boli zverené, posúvať dopredu. V takomto prípade je najlepšou cestou ich prijatie. Ak žiak navštevuje triedu s vedomím, že jeho učiteľovi na ňom skutočne záleží, že sa mu dostane potrebná podpora, záujem a citlivý prístup, sme hneď na polceste k žiaducemu výsledku.
2. Predovšetkým nie je na mieste zosmiešňovanie (aj dobre myslený humor vie veľmi ublížiť), zjednodušovanie ani kritika. Dôležitou úlohou učiteľa je spoluvytvárať priateľskú a pohodovú atmosféru. Veľa sa usmievať, podporovať a na uzde držať tých spolužiakov, ktorí často skĺznu k posmievaniu, vyvyšovaniu sa, či dominancii.
3. K zníženiu úzkosti prispieva predvídateľnosť. To znamená, že deti by mali byť pripravené na to, čo sa bude diať, kedy a ako sa bude skúšať či testovať, akým spôsobom budú známkované, ale hlavne ako zvykne učiteľ reagovať, že sa nenechá vyviesť len tak z rovnováhy a nevybuchne v afekte. Pomôže aj, keď sa im tesne pred previerkami zopakuje, aké vedomosti sa od nich očakávajú, takisto, ak majú k dispozícii zvýšený časový limit na vypracovanie, prípadne, že sa im umožní oprava v prípade náhleho zlyhania.
4. Výskumy dlhodobo poukazujú na fakt, že deti zvykne najčastejšie znervózniť, rozrušiť a tým znížiť ich výkonnosť najmä, ak učiteľ: nevyspytateľne pobehuje po triede, pozerá sa žiakom cez rameno, hovorí na nich počas písomiek.
5. Strach zo skúšania sa dá zmierniť tým, že žiak nebude stáť pred tabuľou, ale sedieť v lavici oproti učiteľovi, že dostane priestor na premyslenie odpovedí, že bude v prípade potreby na odpovede mierne navádzaný, že učiteľ dokáže oceniť snahu vyjadriť sa vlastnými slovami, že na začiatok odbremení skúšanie ľahšími otázkami, bude pokojný trpezlivý a v priebehu skúšania zadá triede samostatnú prácu, či bude preskúšavať dvoch alebo troch žiakov naraz.
6. Vyjsť im v ústrety vieme napríklad aj tým, že začneme s deťmi pracovať v malých skupinkách, kedy cítia na sebe menej pohľadov. Takéto podmienky im pomáhajú rýchlejšie sa udomácniť, skôr vyjadria svoj názor. Popri zodpovednosti sa tak v nich podporuje aj sebahodnota a nezávislosť na reakciách okolia.
7. Kľúčová je práca na medziľudských vzťahoch. To znamená nielen, aby sa dieťa nebálo učiteľa a jeho reakcií, kriku a pohoršenia nad omylmi a nevedomosťou, ale aj nevyhnutnosť zamerať sa na vzťahy medzi deťmi samotnými. Úzkostnému dieťaťu nepomôže upokojiť sa a získať potrebné sebavedomie a odvahu, pokiaľ dopustíme, aby sa mu spolužiaci posmievali, ponižovali ho, či zámerne izolovali. Dobré vzťahy a začlenenie dieťaťa sú podstatné pre to, aby sa v jeho mozgu aktivovali oblasti umožňujúce učiť sa, pracovať a rozvíjať vlastnú kreativitu.
Spracovala: Mgr. Jana Jarabicová, CPPPaP Myjava
Použité zdroje:
Vymětal, J.: Úzkost a strach u dětí, Portál: Praha, 2004
Stiefenhofer, M.: 55 rád, keď sa dieťa bojí, Belimex: Bratislava, 2002
Rogge, J.-U.: Dětské strachy a úzkosti, Portál: Praha, 1999
https://klett.cz/blog/2019/02/07/jak-pracovat-s-uzkostnymi-detmi/
https://psychologie.cz/obzvlast-citlive-dite/